Moje milované hory, príroda, domov a minulosť


Sú to už skoro dva roky od vydania môjho prvého článku, kde som písala o mojej láske k horám.
Pokial' by ste si ho chceli prečítať, prikladám tu aj LINK (click) a musím povedať, že bola naň skvelá odozva.
Akurát dneska som si naň spomenula a s úsmevom som si ho znova prečítala. Milujem si čítať staré články, lebo je zaujímavé pripomenúť si, aká som kedysi bola, čo som mala rada, a aké myšlienky mi išli práve myslou.
Nemôžem povedať, že týmto článkom by som odštartovala lásku k horám, pretože tie som potajme milovala asi odmala. A to pravdepodobne kvôli tomu, že som vyrastala v nádhernom prírodnom, čistom a tichom prostredí. 
Ked' niekto povie slovo "domov", predstavím si náš domček pod horou a zapádajúce slnko. Klud a ticho. A v tej chvíli ma zahreje pri srdci, lebo viem, že tam naozaj patrím.
Ako malá som mala rada rôzne prechádzky či už s rodičmi alebo starými rodičmi po rôznych kútoch lesa. Milovala som našu "hru", kto nájde prvý tohtoročný hríb. (Vždy to vyhrala mama alebo brat, ja som skončila posledná :( :D) Milovala som sedenie na lavičke počas jesenných dní, v ruke som držala knihu a bola som oblečená v poriadne huňatom svetri, ktorý mi dala babka.
Milovala som vôňu čerstvo pokosenej trávi, hlavne počas leta. Ach! Ani neviete, ako tú vôňu milujem. Je jednoduchá, pre niekoho nezaujímavá, ale pre mňa nesie množstvo spomienok. Vždy na začiatku leta som sa prebudila, okno som mala otvorené a bolo počuť susedovu kosačku, ked' kosil trávu. Vedela som, že tú vôňu znova ucítim. Bol to taký znak príchodu prázdnin, leta.
Milovala som vydlabávanie tekvíc s bratom a bratrancom, pri ktorých sme sa velmi nasmiali. A potom ako krásne svietili pred vchodovými dvermi.
Milovala som našu najoblúbenejšiu hru "skovky", ktorú sme hrávali ako dosť početná skupina. Hrávali sme ju hlavne na jeseň, do noci, ked' už nič nebolo vidieť.
Milovala som rozprávanie s najlepšou kamarátkou "pri našom domčeku", ked' chalani boli ešte niečo tajomné a neprebádané a ked' sme mali ešte bezstarostný život.
Milovala som zimu a prvý sneh, ktorý práve napadol. Stála som v noci v kuchyni pri okne a sledovala vdaka neonke, ako padá. Každá vločka bola pre mňa jedinečná. Viete, čo mi vtedy napadlo? Tú vločku už nikdy neuvidím. Vidím ju iba sekundy a ona navždy zmizne. Roztopí sa, zanikne, stane sa súčasťou dalších. Veru. Toto sa nám v živote stáva s rôznymi vecami a ludmi, však?

Milovala som všetko. Bola som takou malou milovníčkou všetkého okolo. Všetko okolo sa mi vrylo do pamäti a ja aj dokonca po rokoch si na také veci dokážem spomenúť. No niektoré bolia. Viete, je to všetko nádhera. Je. Ale zároveň je mi smutno, že tie okamihy pominuli. že nemám možnosť film pretočiť naspäť a pozrieť si všetko znova. Zistiť, kde som urobila chybu, kde som sa možno mohla zachovať inak, ale naopak byť hrdá, že som v danej situácii zareagovala presne tak, ako by som zareagovala aj teraz. Ach! Tak mi to všetko chýba. Nelipnem na minulosti 24/7 ale občas mám chvíle, ked' na ňu myslím. Cítim sa nostalgicky, clivo za tými časmi, lebo viem, že niečo podobné nezažijem, onedlho prídu dalšie zmeny, ale zároveň som šťastná.

Množstvo myšlienok ma napadá na mojich potulkách lesom. Občas sa stáva, že dokážem tak vypnúť, že nepremýšlam absolútne nad ničím. Iba dýcham a kráčam.
No väčšinu času strávim prehrabávaním sa v mojich myšlienkách. A nato sú prechádzky väčšinou dobré. Na usporiadanie všetkého toho, čo sa mi honí hlavou.
V poslednej dobe bolo toho dosť. Bolo dosť toho, čo ma trápilo a ťažilo, ale bolo toho aj dosť čo ma tešilo a čo som si chcela zrekapitulovať znova.
A ja som chcela utiecť od toho všetkého. Kde inde by som mohla hladať útočisko, ak nie v mojom milovanom lese? A horách? Túžila som sa ukryť medzi stromi, splynúť s nimi. Splynúť so slnečným lúčom, ktorý už dohasínal a predieral sa bezmocne pomedzi stromy. Chcela som sa stať súčasťou prírody a zabudnúť. Chcela som sa stať jej nevestou.
Viete, pre mňa znamená toto všetko velmi vela. Nie je to len rutinná prechádzka, ktorú si odbavím, za vyšším účelom vyvetrať a stráviť nejaký ten čas so svojim havom.
Je v tom niečo... niečo magickejšie. Niečo tak neuveritelne prekrásne. Som rada, že som to čaro objavila v horách, v rastline, v potoku, proste vo všetkom. Mám chuť si lahnúť do trávy a ležieť tam. čakať, kým nadíde noc.
Okolie vás príjme. Nikto neprotestuje. Nik vás neosočuje a nik vám tam nechce zle. Okolie vás príjme.
Cítite sa tam úplne inak, ako niekde medzi ludmi.
Zrazu môžte byť skutočne sám sebou, môžte byť takí, akí skutočne ste. A na nič sa hrať nemusíte.
čas tam neplynie. Nikto vás nesúri. Všetko je na vás.
Kým chcete byť.
Ako chcete žiť.

Kým budem žiť, toto všetko bude stále vo mne a nikto mi to nikdy nezoberie.
Kým budem žiť, nezabudnem.

Bibiána




Share:

2 comments

  1. Nie je nič lepšie ako odpočinok v prírode :) Ja sa už neviem dočkať leta, kedy s rodičmi pôjdeme do Tatier :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vychádzky do prírody sú naj, či už so psom alebo na bicykli, to je pre mňa top oddych :). Tá posledná fotka je nádherná :)

    OdpovedaťOdstrániť

Budem rada, ak svoj názor na článok vyjadríš v komentári! Snažím sa čítať a odpovedať na všetky.