Zahojiť sa


Povieme si, že je to už za nami. Sme za bolesťou, za útrapami. Navonok sme sa s tým tak nejak zmierili, vlastne asi tak veľmi, ako sa to od nás očakáva. Možno ako to od nás očakáva okolie.
A oproti nám stoja oni, naši dávni priatelia.
ľudia, o ktorých sme si niekedy mysleli, že sú našimi spriaznenými dušami. Ach, že vraj s nimi prežijeme celý život, a vždy si budeme stáť bok po boku.
Kde ostali tieto sľuby? Odvial ich vietor? Alebo na nich len jeden z nás zabudol? Je to vina nás oboch?
Aj keď si prejdeme takýmto obdobím, na ktorého konci si už myslíme, že sme za vodou, pri počutí mena dotyčného nás pichne pri srdci.
Ako to, že zrazu v našom živote zabral miesto ducha spomienky? Ako je možné, že niekto iný o ňom rozpráva tak, ako si to my už dovoliť nemôžeme? Pretože reálne toho človeka už ani nespoznávame?

...Najprv sme sa pomaličky vzďaľovali, ale pripisovali sme to udalostiam, ktoré sa diali okolo. 
Nie, nevzďaľujeme sa... iba sme zaneprázdnení a nemôžme si obaja nájsť čas. Na tom nič nie je že? 
Tak ako to, že zakaždým, keď sme sa znova stretli, bola tu kopa nezodpovedaných otázok... kopa nových informácii, o ktorých ten druhý ani netušil. Prestali sme si navzájom všetko hovoriť a preto nás nové veci začali udivovať. 
Vzďaľovanie pokračovalo... Mrzelo nás to, tak prečo s tým nikdy nič neurobíme a necháme to, ničiť nás? Prečo sa v našom živote naozaj reálne nesnažíme niečo zachrániť, keď nám na tom tak záleží? Ked' nám to uniká? Tak... zjavne jednému z nás na tom asi až tak nezáleží. 
Tá druhá má puknuté srdce. . .
Ale aj to sa dá dokopy, lebo na konci všetkého je to napokon to jediné, čo nám ostáva urobiť.
Zahojiť sa.


...........................................

ps. nepíše vám moje zlomené JA. Moje Ja iba občas spomína.

Bibiána.

Share:

0 comments

Budem rada, ak svoj názor na článok vyjadríš v komentári! Snažím sa čítať a odpovedať na všetky.