Vďačnosť



Vďačnosť. 

Nedávno som dočítala knihu Mengeleho dievča. Počas celej tej doby, ako som čítala túto knihu, som mala zimomriavky. V noci som sa od nej nemohla odtrhnúť. Hrôzy, ktoré boli v nej opísané... a vlastne v každej knihe, ktorá sa venuje tejto téme... mi zaliezli hlboko pod kožu. 

Len tak som sedela na posteli, bola už hlboká noc, vonku svietil mesiac a osvetľoval všetko naokolo. A ja som bola ticho.

Koľkokrát som sa sťažovala na svoju posteľ? Už ju mám dlho, už by som chcela novú... Bože, prečo len v mojej izbe musí byť trošku chladnejšie ako v celom dome... Prečo mama urobila obed, ktorý mi absolútne nechutí? Radšej zostanem hladná, akoby som to mala jesť.
Zasa musím ísť do školy a musím sa učiť. Musím skoro ráno vstávať. 
Mama mi povedala, že mám povysávať, no mne sa vôbec nechce. 
A tak ďalej a tak ďalej.  

Neustále sme s niečím nespokojní, nič sa nám nechce, ale čo je najhlavnejšie, vždy všetko okolo nás berieme so samozrejmosťou a nevážime si to. Nechápeme, že vždy sme mohli skončiť horšie. 
To som si uvedomila počas čítania tejto knihy. Nemyslím to tak, že som úplne nevďačná, no sú momenty, kedy som nespokojná. Občas až veľmi a potom sa zarazím...

A premýšľam, aký mám skvelý život, oproti ľudom, ktorí museli prežiť takýto ťažký a hrozný život počas vojny, v koncentračných táboroch... Je to nepredstaviteľné, čím si museli prejsť. žiadna sloboda, žiadna poriadna strecha nad hlavou,žiadna teplá posteľ,žiadna istota, že bude lepšie, trpiaci priatelia a príbuzní, príšerná strava, týranie, ponižovanie, hrozný koniec... Títo ľudia sú skutočnými hrdinami. 

Pochopila som strašne veľa vecí, ktoré ani neviem vložiť do slov. 
No viem, že vždy keď si myslím, že horšie to už byť nemôže, spomeniem si na túto knihu a môj pohľad na situáciu sa radikálne zmení.
Neuvedomujeme si, aký máme ľahký život oproti týmto ľudom. Ako sa máme dobre, hoc máme kopu problémov. Máme strechu nad hlavou, máme teplú posteľ, máme jedlo, môžeme chodiť do školy a študovať (čo je úžasné), nikto nás neustále neponižuje... Vážme si to... Nikdy nevieme čo sa stane, a my o niečo z toho môžme prísť...


Prajem vám krásnu nedeľu :)

Bibiána.

Share:

2 comments

  1. Určitě je to naprosto nepochopitelný pocit, když takovou knížku dočteš - znám to. Myslím si, že bychom se tak ale měli cítit pořád - vždycky si uvědomovat svoje štěstí. Ale ne proto, že máme extrémní příklad toho, jak na tom byl někdo hůř. Ale sami od sebe. Jenže jsme lidi, takže vždycky potřebujeme nějakou připomínku.
    Kout Světa

    OdpovedaťOdstrániť

Budem rada, ak svoj názor na článok vyjadríš v komentári! Snažím sa čítať a odpovedať na všetky.